Postihnutý si svoj nezmyselný strach plne uvedomuje, ale nie je schopný ho vlastnou vôľou potlačiť. Fóbia má svoj objekt, na ktorý je viazaná a podľa ktorého je tiež pomenovaná.
Význam
Úzkosť a strach prežil každý z nás. Majú ochranný význam. Úzkosť a strach sa líši. Strach je určitou odpoveďou na konkrétne nebezpečenstvo. Úzkosť naopak je nepríjemný emočný stav, ktorého príčinu nie je možné definovať.
Strach trvá iba po dobu hroziaceho nebezpečenstva. Intenzita strachu je rôzna, od ľahkého nepokoja až po stav masívneho zážitku strachu. Výsledkom je typické vyhýbanie sa situáciám, ktoré pôsobia alebo ich veľmi ťažké prekonávanie.
Strach je prítomný nielen pri vystavení sa tejto situácií či predmetu, ale aj pri očakávaní či pomyslení na takúto situáciu.
Tomu hovoríme úzkosť z očakávania, teda anticipačná úzkosť. Pre človeka trpiaceho fóbiou je ťažké kontrolovať úzkosť a vyhýbavé správanie, hoci to môže výrazne ovplyvniť jeho fungovanie v bežnom živote i
fyzické zdravie .
Počiatok fóbie býva v detstve (v dospelosti zvyčajne spontánne odznie). Príčinou môže byť vrodená úzkostnosť (30-40% prípadov) alebo traumatický zážitok. Fóbie sú spôsobené spravidla psychickou poruchou.
Fóbia je teda trvalý, okolím neopodstatnený strach z "niečoho" napr. z uzavretých priestorov,neznámych ľudí, pavúkov či čokoľvek iného. Dôležité je, že strach pociťujeme vždy, keď hrozí stretnutie s príčinou nášho strachu teda napr. so stretnutia s ľuďmi, s pavúkom alebo cesta vo výťahu.
Tento strach nie je odôvodnený, ľudia, výťah či pavúk nás nikdy neohrozili. Tento strach je neprekonateľný a extrémne veľký, intenzívny, pohlcuje a je spojený s nepríjemnými telesnými pocitmi.
Diagnostické kritériá
- Neprimeraný strach z určitého objektu alebo situácie a vyhýbanie sa tomuto objektu alebo situácií.
- Musia sa vyskytnúť aspoň 2 príznaky úzkosti (aspoň jeden z nich musí byť vegetatívny - búšenie srdca, potenie, chvenie, sucho v ústach)
- Pacient si uvedomuje že úzkosť a vyhýbavé správanie sú prehnané alebo nezmyselné
- Úzkosť sa neprejavuje ak osoba nie je v kontakte s predmetom alebo situáciou (alebo kontakt neočakáva)
- Úzkosť a vyhýbavé správanie nie sú následkom bludov alebo halucinácií, porúch nálady, obsedantne kompulzívnej poruchy atď
Psychické príznaky
- pocit, že okolie alebo on / a sám / a je zmenený / a
- pocit ohrozenia obava zo straty kontroly, zošaleniu
- obava zo straty vedomia
- obava zo smrti strach zo straty sebakontroly
- nervozita
- nepokoj
Telesné príznaky
- búšenie srdca, zrýchlený pulz
- chvenie sa alebo tras
- sucho v ústach
- ťažké dýchanie
- bolesti na hrudníku
- nepokoj,
- vírenie v bruchu
- závrat bolesť alebo točenie hlavy
- návaly tepla alebo chladu
- pocity znecitlivenia alebo mravčenia
Možné príčiny
Psychická trauma alebo posttraumatická stresová porucha - dotyčný počuje o traumatickom zážitku niekoho iného (napadnutie, nehoda, vážne zranenia, úmrtia ..)
Psychické poruchy osobnosti druh povahových vlastnosti - labilnejšie povahy majú k fóbiám väčší sklon nezáujem rodičov fyzické alebo sexuálne zneužívanie v detstve (čo spôsobuje aj iné psychické poruchy)
Ďalšou možnosťou je, že jeden z rodičov trpí nejakou fóbiou. Tým sa riziko získania fóbie zvyšuje.
Rozdelenie fóbií
Fóbia je úzkostná porucha. Je charakterizovaná úzkostným strachom. Je klasifikovaných nad 500 druhov fóbií a sú zadelené na:
- fóbie zo zvierat
- fóbie z okolitého prostredia
- fóbie zo situačného typu
- fóbie z krvi, injekcií
- ostatné fóbie
Fóbiou trpí každý desiaty človek. Radí sa medzi neurózy.
Liečebnou metódou prvej voľby fóbií je expozícia in vivo (v teréne). V niektorých zvlášť ťažkých a chronických prípadoch môže byť prvým krokom expozícia v imagináciu (predstave) alebo u silne úzkostných klientov systematická desenzibilizácia (vystavenie podnetu v predstave určitú technikou).
Okrem toho pri tejto metóde hrozí nebezpečenstvo, že klient zo situácie unikne skôr, než u neho dôjde k poklesu úzkosti, a jeho úzkosť spojená s fóbickou situáciou sa tým ešte upevní.
Preto sa liečba fóbií najčastejšie vykonáva metódou postupnej expozície in vivo. Najskôr sa klientovi vysvetli príčina jeho ťažkostí a zmysel jednotlivých terapeutických krokov.Potom terapeut spolu s klientom vytvorí hierarchiu situácií, ktorých sa klient obáva v spojitosti s daným fobickým podnetom.
V rámci sedení sa v niektorých prípadoch vykonáva expozícii in vivo, buď priamo v ordinácii (napr. u fóbia z hmyzu) alebo v prirodzenom prostredí, napríklad v parku s klientkou, ktorá má fóbiu zo psov.
Je dôležité, aby klient exponoval fóbicku situáciu tak dlho, kým miera jeho úzkosti nezačne spontánne klesať. Pritom je potrebné zabrániť tomu, aby sa klient uchýlil k nejakej forme "zabezpečujúceho" správania, zjavného alebo skrytého (napr. aby si nezačal predstavovať, že je niekde inde).
Za domácu úlohu potom klient vykonáva expozíciu pravidelne, najmenej raz denne, pričom si zaznamenáva ako silnú úzkosť pociťoval a ako dlho trvalo, než úzkosť začala spontánne klesať. Akonáhle určitá situácia prestane už v klientovi budiť silnú úzkosť môže sa klient začať exponovať ďalšiu ťažšie situáciu vo svojej hierarchii.
Princíp je rovnaký, ako u expozícia in vivo, teda zostavenie hierarchie obávaných situácií a postupná expozícia jednotlivým situáciám od najľahších po najťažšie opakovane po dobu tak dlhú, až dôjde k spontánnemu zmiernenie úzkosti.
Klient si však jednotlivé situácie len predstavuje a svoju predstavu nahlas popisuje, vrátane miery prežívanej úzkosti. Terapeut mu môže pomáhať vhodnými sugesciami. Za domácu úlohu vykonáva klient expozíciu v imagináciu v domácom prostredí samostatne.
Úspešnosť liečby špecifických fóbií pomocou expozície je vysoká - uvádza sa, že 80-90% klientov sa svojej fóbie zbaví počas 5 až 10 sedení.
Úspešnosť liečby je však podmienená tým, že fóbia nie je viazaná na iné problémy, fóbicky podnet je
správne určený a klient dostatočne motivovaný sa fóbie zbaviť a je ochotný zniesť krátkodobo aj silnú úzkosť.
Aj keď liečba fóbií býva pomerne jednoduchá a priamočiara, občas sa objavia problémy, najmä s expozičnou liečbou.
Pre niektorých pacientov býva problém vytvoriť hierarchiu strachu. Uvedomujú si iba extrémnu situáciu,
nemajú predstavu o prechodných fázach. Terapeut im môže pomôcť pomocou otázok alebo pomocou
indukcie : situácia v imagináciu.
Najčastejšia obava je, že expozícia ešte situáciu zhorší a strach bude potom ešte väčší. Pacienti sa
spravidla odvolávajú na svoju skúsenosť - opakovane sa pokúsili vystaviť obávanému podnetu a výsledkom je ešte väčší strach.
Môžu mať pravdu ak pri expozícii človek unikne zo situácie v dobe, kedy je strach najväčší, dochádza k senzibilizácii. Nabudúce je potom strach ešte väčší. Pre habituaci je nutné, aby expozícia trvala tak dlho, než strach pominie.
Ďalšia častá obava je, že počas liečby-expozícia, strach narastie tak výrazne, že sa exponovaný pacient z toho zblázni hrôzou. Ďalším variantom je, že počas úzkosti dostane infarkt alebo mŕtvicu.
Tieto obavy sú založené na predstave, že strach a úzkosť rastú stále priamou úmerou k dĺžke expozície. Terapeut môže vysvetliť tzv. habituačnu krivku, ktorá môže pomôcť tento strach prekonať.
Je možné však tiež urobiť expozíciu ako experiment, ktorý ukáže, že úzkosť počas času expozície klesá. U niektorých pacientov sa objaví problém s plnením domácich úloh a cvičení. S terapeutom, príbuznými alebo spolupacientov sú schopní sa expozíciám podrobiť, sami však na to nemajú odvahu.
Ak si to pacient sám otvorene prizná býva riešenie jednoduché - skúsiť sa exponovať najskôr
jednoduchšie situácie. Niekedy majú pacienti tendenciu svoje vyhýbavé správanie racionalizovať, vyhovárať
sa, tvrdiť, že toto nie je liečba pre nich a podobne.
V tomto prípade je vhodné znovu diskutovanie situácie pacienta a jeho motivácia k liečbe. Nedôverčiví ľudia majú strach, že je terapeut náhle prekvapí - uvedie do extrémne ťažké expozície vo chvíli, keď to budú najmenej čakať.
Zdôrazňovanie spolupráca a korektné plánovanie každej expozície vytvorí však dostatočnú dôveru pre zánik týchto obáv.
Iné problémy sa objavujú s nadmerne sebekritickými pacientmi. Väčšinou svoju fóbiu pokladajú za známku osobnej slabosti a kvôli nej sa podceňujú a hanbia pred druhými ľuďmi. Pri úspechu jednotlivých expozícií majú tendenciu vlastný úspech zhadzovať, čo otupuje vlastnú motiváciu.
Na vzniku špecifických fóbií sa podieľajú ako genetické faktory - podiel dedičnosti sa uvádza 30-40% (Kendler a kol., 1992), tak konkrétne zážitky počas detstva.
Podľa Kendler a kol. vznikajú špecifické fóbie v dôsledku stredne silnej dedičnej dispozície a určitých špecifických zážitkov počas detstva procesom klasického podmieňovania.
Vzniknutá fóbicka reakcia sa potom udržiava v dôsledku vyhýbavého správania a kognitívnych skreslení postihnutého jedinca v obávanej situácii, ktorý preceňuje ohrozenia, ktorému je vystavený, zameriava pozornosť len na negatívne aspekty situácie a podceňuje svoju schopnosť situáciu zvládnuť.
Kognitívno behaviorály model fóbií prikladá význam ako kognitívnym tak behaviorálnym faktorom. Predpokladá, že skoré vývojové skúsenosti môžu viesť k vzniku postojových schém - presvedčenie o zraniteľnosti určitým objektom alebo situácií.
Z týchto postojov potom vyplýva selektívne zameranie pozornosti na určité stituace, ich prehnané
hodnotenia a skreslenie vzpomienok vrátane pocitu bezmocnosti si s podobnou situáciou poradiť. Preto
osobný význam určitých špecifických situácií je pre postihnutého posunutý - znamená vždy ohrozenie.
Väčšina postihnutých fóbiou má rad negatívnych automatických myšlienok týkajúcich sa ich obávanej situácie alebo podnetu.
Kognitívno behaviorálna liečba fóbií
Expozíciu in vivo
možno u fóbií vykonávať buď odstupňovaním, alebo formou tzv. "zaplavenia". Aj keď je "zaplavenie" u väčšiny klientov vysoko účinné počas krátkej doby, miera úzkosti, ktorou je klient pri tejto metóde vystavený, je tak vysoká, že je vhodná len pre vysoko motivovaných klientov.Okrem toho pri tejto metóde hrozí nebezpečenstvo, že klient zo situácie unikne skôr, než u neho dôjde k poklesu úzkosti, a jeho úzkosť spojená s fóbickou situáciou sa tým ešte upevní.
Preto sa liečba fóbií najčastejšie vykonáva metódou postupnej expozície in vivo. Najskôr sa klientovi vysvetli príčina jeho ťažkostí a zmysel jednotlivých terapeutických krokov.Potom terapeut spolu s klientom vytvorí hierarchiu situácií, ktorých sa klient obáva v spojitosti s daným fobickým podnetom.
V rámci sedení sa v niektorých prípadoch vykonáva expozícii in vivo, buď priamo v ordinácii (napr. u fóbia z hmyzu) alebo v prirodzenom prostredí, napríklad v parku s klientkou, ktorá má fóbiu zo psov.
Je dôležité, aby klient exponoval fóbicku situáciu tak dlho, kým miera jeho úzkosti nezačne spontánne klesať. Pritom je potrebné zabrániť tomu, aby sa klient uchýlil k nejakej forme "zabezpečujúceho" správania, zjavného alebo skrytého (napr. aby si nezačal predstavovať, že je niekde inde).
Za domácu úlohu potom klient vykonáva expozíciu pravidelne, najmenej raz denne, pričom si zaznamenáva ako silnú úzkosť pociťoval a ako dlho trvalo, než úzkosť začala spontánne klesať. Akonáhle určitá situácia prestane už v klientovi budiť silnú úzkosť môže sa klient začať exponovať ďalšiu ťažšie situáciu vo svojej hierarchii.
Expozícia v imagináciu
Expozícia v imagináciu sa používa buď ako príprava na expozíciu in vivo u silne úzkostných klientov alebo ako samostatnú metódu u fóbií, pri ktorých nemožno expozícii in vivo systematicky precvičovať - napr u fóbie z búrky, fóbie z lietania a pod.Princíp je rovnaký, ako u expozícia in vivo, teda zostavenie hierarchie obávaných situácií a postupná expozícia jednotlivým situáciám od najľahších po najťažšie opakovane po dobu tak dlhú, až dôjde k spontánnemu zmiernenie úzkosti.
Klient si však jednotlivé situácie len predstavuje a svoju predstavu nahlas popisuje, vrátane miery prežívanej úzkosti. Terapeut mu môže pomáhať vhodnými sugesciami. Za domácu úlohu vykonáva klient expozíciu v imagináciu v domácom prostredí samostatne.
Úspešnosť liečby špecifických fóbií pomocou expozície je vysoká - uvádza sa, že 80-90% klientov sa svojej fóbie zbaví počas 5 až 10 sedení.
Úspešnosť liečby je však podmienená tým, že fóbia nie je viazaná na iné problémy, fóbicky podnet je
správne určený a klient dostatočne motivovaný sa fóbie zbaviť a je ochotný zniesť krátkodobo aj silnú úzkosť.
Problémy, ktoré môžu nastať v liečbe fóbií
Aj keď liečba fóbií býva pomerne jednoduchá a priamočiara, občas sa objavia problémy, najmä s expozičnou liečbou.
Pre niektorých pacientov býva problém vytvoriť hierarchiu strachu. Uvedomujú si iba extrémnu situáciu,
nemajú predstavu o prechodných fázach. Terapeut im môže pomôcť pomocou otázok alebo pomocou
indukcie : situácia v imagináciu.
Najčastejšia obava je, že expozícia ešte situáciu zhorší a strach bude potom ešte väčší. Pacienti sa
spravidla odvolávajú na svoju skúsenosť - opakovane sa pokúsili vystaviť obávanému podnetu a výsledkom je ešte väčší strach.
Môžu mať pravdu ak pri expozícii človek unikne zo situácie v dobe, kedy je strach najväčší, dochádza k senzibilizácii. Nabudúce je potom strach ešte väčší. Pre habituaci je nutné, aby expozícia trvala tak dlho, než strach pominie.
Ďalšia častá obava je, že počas liečby-expozícia, strach narastie tak výrazne, že sa exponovaný pacient z toho zblázni hrôzou. Ďalším variantom je, že počas úzkosti dostane infarkt alebo mŕtvicu.
Tieto obavy sú založené na predstave, že strach a úzkosť rastú stále priamou úmerou k dĺžke expozície. Terapeut môže vysvetliť tzv. habituačnu krivku, ktorá môže pomôcť tento strach prekonať.
Je možné však tiež urobiť expozíciu ako experiment, ktorý ukáže, že úzkosť počas času expozície klesá. U niektorých pacientov sa objaví problém s plnením domácich úloh a cvičení. S terapeutom, príbuznými alebo spolupacientov sú schopní sa expozíciám podrobiť, sami však na to nemajú odvahu.
Ak si to pacient sám otvorene prizná býva riešenie jednoduché - skúsiť sa exponovať najskôr
jednoduchšie situácie. Niekedy majú pacienti tendenciu svoje vyhýbavé správanie racionalizovať, vyhovárať
sa, tvrdiť, že toto nie je liečba pre nich a podobne.
V tomto prípade je vhodné znovu diskutovanie situácie pacienta a jeho motivácia k liečbe. Nedôverčiví ľudia majú strach, že je terapeut náhle prekvapí - uvedie do extrémne ťažké expozície vo chvíli, keď to budú najmenej čakať.
Zdôrazňovanie spolupráca a korektné plánovanie každej expozície vytvorí však dostatočnú dôveru pre zánik týchto obáv.
Iné problémy sa objavujú s nadmerne sebekritickými pacientmi. Väčšinou svoju fóbiu pokladajú za známku osobnej slabosti a kvôli nej sa podceňujú a hanbia pred druhými ľuďmi. Pri úspechu jednotlivých expozícií majú tendenciu vlastný úspech zhadzovať, čo otupuje vlastnú motiváciu.
Kognitívno behaviorálny model vzniku fóbie
Na vzniku špecifických fóbií sa podieľajú ako genetické faktory - podiel dedičnosti sa uvádza 30-40% (Kendler a kol., 1992), tak konkrétne zážitky počas detstva.
Podľa Kendler a kol. vznikajú špecifické fóbie v dôsledku stredne silnej dedičnej dispozície a určitých špecifických zážitkov počas detstva procesom klasického podmieňovania.
Vzniknutá fóbicka reakcia sa potom udržiava v dôsledku vyhýbavého správania a kognitívnych skreslení postihnutého jedinca v obávanej situácii, ktorý preceňuje ohrozenia, ktorému je vystavený, zameriava pozornosť len na negatívne aspekty situácie a podceňuje svoju schopnosť situáciu zvládnuť.
Kognitívno behaviorály model fóbií prikladá význam ako kognitívnym tak behaviorálnym faktorom. Predpokladá, že skoré vývojové skúsenosti môžu viesť k vzniku postojových schém - presvedčenie o zraniteľnosti určitým objektom alebo situácií.
Z týchto postojov potom vyplýva selektívne zameranie pozornosti na určité stituace, ich prehnané
hodnotenia a skreslenie vzpomienok vrátane pocitu bezmocnosti si s podobnou situáciou poradiť. Preto
osobný význam určitých špecifických situácií je pre postihnutého posunutý - znamená vždy ohrozenie.
Väčšina postihnutých fóbiou má rad negatívnych automatických myšlienok týkajúcich sa ich obávanej situácie alebo podnetu.
- Typické je nadhodnocovanie pravdepodobnosti ohrozenia "Všade môžu byť pavúky!",
- Preceňovanie nebezpečenstvo: "Ten pavúk na mňa skočí a uhryzne ma!"
- A jeho dôsledkov: "Zbláznim sa z toho!" Dostanem infarkt!,
- podceňovanie vlastných možnosti situáciu zvládnuť: "Nebudem sa schopná brániť!"
- i pomoci zvonku: "Manžel mi nepomôže, ešte sa mi bude smiať! Ranu nedokáže nikto ošetriť ".
