Strach z vtákov.
Základ slova pochádza z gréc. ornitho, teda vták. Je to druh špecifickej fóbie a nie je nezvyčajná. Mnohým sa pri predstave vtáka vyjaví tmavý obraz desivých dravých vtákov.
Niektorí ľudia sa boja dravých vtákov, ako sú orly, supy, iných zase desia aj domáci miláčikovia ako andulky, korely.
Obávajú sa , že budu napadnutý vtákom, desí ich trepot krídel, pohyb hlavy, textúra peria, boja sa ich ako prenášačov ochorení alebo ide o kombináciu. Vtáky tiež vedia byť pomerne hlučné zvieratá a veľké vtáky dokážu naozaj naháňať hrôzu.
Havran
A.E.Poe
Bola polnoc - čas zlý, krutý - a ja slabý, pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
"Nejaký hosť," snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
"iba hosť, a nič viac nie."
December bol, viem to presne - noci chmúrne, bezútešné,
z kozubu šli tiene duchov, vznášali sa po stene,
vyčkával som rannú zoru, v knihách utápal som chorú
dušu, ktorá na Lenoru - na jej kroky stratené,
na jej vzácne, drahé kroky v rajských výškach stratené -
myslela, na iné nie.
Tajomný šum šarlátových záclon ma však obral o dych,
srdce bilo ako nikdy, úzkostne a zdesene.
"To nič nie je, iba ktosi zaklopal mi vprostred noci
na dvere," - ta vravel som si, tíšiac svoje vzrušenie.
„Niekto klope vprostred noci, načo tol'ké vzrušenie!
Nejaký hosť - iné nie."
Pozbieral som odhodlanie - čo sa má stať, nech sa stane!
"Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,"
prevravel som, „ale iste zdriemol som a klepali ste
až tak jemne, že len hmlisto počul som to, vzdialene."
Otvoril som - za dverami boli hviezdy vzdialené,
vôkol tma, a iné nie.
Dlho som sa do tmy díval, v sluchách burácal mi príval
prapodivných pochýb, predstáv - stál som ako v polosne.
Nepríjemné ticho bolo všade, všade naokolo.
"Lenora?" - len moje sólo ponad prázdnu polnoc znie.
"Lenora!" - to od skál echo ponad prázdnu polnoc znie.
Iba to, a iné nie.
Vrátil som sa. Čoraz prudší oheň horel v mojej duši.
Zrazu - čo to? Ako ked' dážď v hustých dávkach dopadne.
"Už viem, sluch ma sotva klame - je to na obločnom ráme.
A tak sa ta podívame - nie je to nič záhadné.
Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.
Je to vietor, iné nie.
Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok,
starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vl'avo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene,
k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene,
sadol si, a iné nie.
Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,
správala sa vel'mi vážne, dôstojne a honosne.
Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,
pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.
Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!"
Havran kráka: „Veru nie."
Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom,
hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné.
Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie,
čo na buste usadené hl'adí nadol noblesne,
z Palladinej bielej busty hl'adí nadol noblesne,
a má meno „Veru nie?"
Na belostnom alabastri chmúrne sedí, zrakom jastrí,
zdá sa, že má myšlienky len do dvoch sloviek vtelené,
neprehovorí nič iné, ani pierkom nepokynie.
Zamrmlal som: „Nepochybne zmizneš ako stratené
nádeje a blízki ľudia, všetko drahé, stratené."
On však na to: „Veru nie."
Zmätený tým, ako jeho škrekot zaťal do živého,
vravel som si: „Celkom iste nezmôže sa na iné."
Tie dve slová má z úst pána, čo ho zrejme bez prestania
stíhala vždy d'alšia rana, až kým len to jediné
vravel zvečera i zrána, len to trpké, jediné
srdcervúce: „Veru nie!"
Ubolenú predstavivosť ešte tešila tá bytosť.
Postavil som mäkké kreslo k dverám pred to stvorenie,
a vhĺbený do vankúšov pustil som sa s čoraz prudšou
búrkou, čo mi znela dušou, dumať, čo to zlovestné
vycivené hnusné zviera mieni, keď tak zlovestne
opakuje: „Veru nie."
Sedel som tam zadumaný, držiac jazyk za zubami,
do hrude mi z očí tvora prenikali plamene.
Moja hlava zľahka klesla nazad k operadlu kresla,
na hodváb, kde lampy kreslia tiene ladne stlmené,
ona však, ach, hodváb kresla, tiene ladne stlmené
neuzrie viac, veru nie.
A v tej chvíli zdalo sa mi, že vzduch vonia kadidlami
a nad perzským kobercom tón anjelského spevu znie.
Vravím si: „Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí,
tíško siahne do pamäti, tvoja mysel' zabudne,
o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne."
Havran kráka: "Veru nie."
„Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - hovor však, nech ktokoľvek si,
nech ťa za mnou zoslal diabol, či len lejak, ktorý tne,
mne, čo znášam nezlomene toto strašné osamenie
v dome, kde ma mučia tiene - prezraď teraz úprimne,
či raz nájdem pokoj duše? Prosím ťa, vrav úprimne!"
Havran kráka: „Veru nie."
"Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - pokračuj, nech ktokoľvek si!
Pre boha, čo obidvaja ctíme v hviezdnej výšine,
prezrad' duši, ktorú mučia smútky, či raz do náručia
v raji, v ktorom harfy zvučia, Lenoru si privinie,
či Lenoru vznosnú, vzácnu opät' k sebe privinie."
Havran kráka: „Veru nie."
Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
chod' ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!
Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!"
Havran kráka: „Veru nie."
Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
dušu privalil mi tieň, čo na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.
Vtáky sú rozšírené po celom svete. Je nemožné vyhnúť sa stretnutiu s nimi. Na svete je viac ako 10 tisíc druhov, a žijú na každom kontinente. Vyvinuli sa s dinosaurou a niektoré sa dožívajú toľko, čo človek.
Preto nie je nezvyčajné, že človek trpiaci touto fóbiou začne postupne obmedzovať svoje aktivity, až nakoniec táto fóbia môže vyvolať ďalšiu -
agorafóbiu a nastáva silný strach opustiť domov.
Príznaky strachu z vtákov
Búšenie srdca, nervozita, potenie, vyhýbanie sa situáciám, kde by mohli byť vtáci. Sucho v ústach, triaška, neschopnosť hovoriť, strach zo smrti, plač, zamrazenie, utekanie, skrývanie. U každého môže mať fóbia iný prejav, záleží to od intenzity strachu a osobnosti jednotlivca.
Môže tiež dochádzať k anticipačnej úzkosti, pár dni pred možným stretnutím sa s predmetom svojho strachu. Niekedy však stačí iba pohľad alebo zvuk, aby sa spustili príznaky fóbie.
Príčiny OrnitoFóbie
Ako u všetkých fóbií zo zvierat je najčastejšia príčina negatívny zážitok so zvieraťom. Veľa vtákov sú pri love alebo obrane hniezda agresívnych.
Mnoho ľudí má strach iba zo zoskupenia, kŕdľa vtákov. Stáva sa aj, že vták vletí dnu do domu cez otvorené okno, komín a je ho panika z prostredia, kde sa ocitol môže vydesiť.
K niektorým druhom vtákov sa viažu aj povesti, ktoré fóbiu umocnia. Napríklad Havran, po stáročia symbolizoval pocit bolesti, utrpenia, smrti. Tiež supy boli a sú silný symbol smrti. Čajky pri svojom zhromažďovaní, na veľa ľudí pôsobia úzkostlivo a desivo.
Liečba strachu z vtákov
Skvelé výsledky má kognitívno behaviorálna terapia, neuro lingvstické programovanie, hypnóza, skupinová terapia, desenzibilizácia. Základom je vyhľadať pomoc včas a nehanbiť sa o svojom strachu hovoriť.
ZooFóbia
Zoophobia z gréckeho zoo - zviera. Postihnutý odmieta akýkoľvek kontakt so zvieraťom. Tento strach im nedovolí navštíviť niekoho kto má doma domáce zviera. Ak zoofobiou trpí dospelý človek, základ strachu je pravdepodobne v detstve. Môže vzniknúť po nepríjemnom zážitku so zvieraťom, napríklad uštipnutíe hadom, alebo pohryzenie psom....[viac]
